Na viedenskom letisku Schwechat ma zaujala rozradostená skupinka Slovákov zoskupujúcich sa pri lete smerom do Číny. V rukách držíme dva kufre strednej veľkosti obtočené fóliou a dve príručné batožiny. Za nami je už 6 hodinová cesta vlakom z Košíc a pred nami 6 hodinový let do Dohy v Katare a odtiaľ následne 10 hodinový let do Kambodže, s medzipristátím vo Vietname. „Kam to idete? Do Afriky medzi divú zver? Kde je tá Kambodža?“ „Vy ste sa museli nadobro zblázniť keď ste si zo všetkých krajín vybrali práve tú, ktorá je najzamínovanejšia na svete.“ Takéto otázky s presným výpočtom súradníc a s veľkou informovanosťou o tejto krajine nás pred našim odchodom ľudia bombardovali z každej strany.

Na malom letisku v hlavnom meste Phnom Penh si naše pasy podávajú z okienka do okienka desiati úradníci. Kým ich jeden prevezme, druhý otvorí, tretí porovná fotografiu, štvrtý opečiatkuje až ku desiatemu, ktorý udelí a zinkasuje 20 dolárov za vízum. Konečne máme víza a naše pasy v rukách a vychádzame von z letiskovej haly. Tu sa nám už vynára pohľad na mesto. Zhlboka som sa nadýchla. Zasiahla ma neskutočná energia a nasávala ju každá bunka môjho tela. Dostala sa do mojej mysle aj duše. Áno, som tu, v tejto magickej krajine plnej kontrastov, nových farieb, vôní, zvukov, ľudí, kultúry. Kambodža, ten kúsok Zeme na mape vyznačenej na Ázijskom kontinente susediacou s Thajskom, Vietnamom a Laosom. Hrdá, nespútaná, pýšiaca sa majestátnymi chrámami Angkoru, pohltená džungľou, hlboko poznačená minulosťou a vojnami z obdobia Červených Khmérov. Teraz tu hrdo stojí predo mnou a svojou atmosférou ma vtiahla do celkom iného nepoznaného sveta. Spoza okna malého rozheganého auta ktoré nás vezie ešte ďalších 5 hodín na miesto pobytu, pozorujem míňajúcu sa časť hlavného mesta, jeho budovy, rezidencie a obchody, ktoré striedajú prašné cesty, malé bambusové chatrče a domorodí obyvatelia pri ich každodenných činnostiach. Zastavujeme pri malom cestnom obchodíku aby sme sa občerstvili. Predávajú sa tu potraviny a benzín, ktorý si môžeš načerpať priamo zo sklenenej fľaše od nápoja či bandasky.

Vtipný obraz žien sa mi črtá okolo, ktoré posedávajú pri ceste a všetky sú oblečené v pyžame. Práve toto pyžamo je najčastejším a najpohodlnejším oblečením ktoré ženy obľubujú pri každodennom nosení. Veselo si v nich vykračujú po uliciach v rôznych farbách a motívoch, spolu s kabelkou v ruke a klobúčikmi na hlavách. Blížiac sa ku rozostavaným hotelom mi bije do očí skromné ubytovanie ľudí, ktorí pracujú na stavbách. Na jednej strane sú budovy ktoré sa pod rukami kambodžských robotníkov menia na moderné rezorty pre turistov a na druhej strane hneď za hotelmi, ľudia žijú na hranici chudoby. V búdkach pozliepaných z bambusových konštrukcií a plechu kde bývajú aj so svojimi rodinami. Napriek tomu ako doslova živoria, nechýba im úsmev na tvári a radosť vyplývajúca zo všedných vecí.

Kambodžania sú veľmi pokorní, skromní, úprimní a ich dobrosrdečnosť rozdávajúcu všade navôkol možno vnímať ako balzam na dušu. V mieste nášho pobytu v prímorskom meste Sihanoukville, sme sa rozhodli navštíviť základnú khmérsku školu. Základná škola je zadarmo len na prvom stupni do šiesteho ročníka. Preto mnoho detí hlavne z chudobnejších rodín a vidiekov sa k vyššiemu vzdelaniu nedostanú. Či už pre nedostatok finančných prostriedkov na školské pomôcky a uniformy alebo pre výpomoc v domácnosti. Na druhý stupeň a univerzity sa tak mnohokrát dostávajú len detí z majetnejších rodín. Vošli sme na školské nádvorie plné zelene a budhistických sôch. Pobehujúce deti sa  hrali na ihrisku. Všetky uhladené v školských uniformách nás vítali veľkým úsmevom. Prisadla som si k dvom dievčatkám, ktoré si maľovali a po chvíľke sa k nám pridala hŕstka detí a zaplnila celé okolie stola. Vytiahli z tašiek svoje školské učebnice a ukazovali nám všetky možné obrázky a učili khmérsku abecedu. S veľkým nadšením sme takto spolu strávili celé odpoludnie.

Keď sme prileteli do mesta Siem Reap a navštívili rybársku dedinku Kampong Khleang, navštívili sme aj miestnu vidiecku školu, ktorá bola úplne odlišná od tej mestskej. Tvorila ju len jedna malá miestnosť, pred ktorou boli zhromaždené papuče a sandále  žiakov. Vošla som do triedy a sadla si do jednej z lavíc. Opäť som mala o zážitky a veselé chvíle plné radosti postarané. Svojou bezprostrednosťou a hravosťou si ma úplne získali a vďaka nim som mala možnosť nahliadnuť do bežného školského dňa.

V rybárskej dedine sme zavítali aj do príbytku domácich, ktorý aj napriek skromnosti pôsobil veľmi útulne a čisto. Majitelia nás pohostili typickými kambodžskými špecialitami ako je Amok, rybacia polievka a ryža, grilované sladkovodné ryby a zelená fazuľka, ktorú vo veľkom množstve pestujú na poliach. Z príbytku v ktorom sme obedovali sa naskytal výhľad na rieku, jazero a ostatné bambusové domčeky, ktoré sú postavené vysoko nad zemou na vysokých koloch. Takto sú chránené pred vodou, v období dažďov a záplav.

Na jazere možno badať ďalšie chatrče postavené zo suchých konárov a riečnej trávy, ktoré sú situované priamo nad hladinou, prichytené len bambusovými tyčami aby ich príbytok neunášala voda. Domorodá žena v tradičnom pyžame umýva riady priamo v jazere zo svojej chatrče, okolo sa plavia malé rybárske loďky a ľudia sa venujú svojej každodennej práci. Rybolovu a sušeniu malých sladkovodných rýb, ktoré vyvážajú do susedného Thajska či Vietnamu. Celý život týchto ľudí je sústredený na to isté miesto. Na jazero na ktorom bývajú, pracujú, lovia, jedia a je pre nich celým okolitým svetom a životom. Tonlé Sap má počas obdobia sucha maximálnu hĺbku 1 meter, avšak v období dažďov keď sa zdvíha hladina Mekongu, rieka, ktorá ho spája s jazerom obráti svoj prúd a začne jazero napĺňať. V priebehu niekoľkých týždňov hĺbka stúpne až na 12 metrov. Chatrče sa tak môžu presúvať a stúpať spoločne s meniacou sa hladinou jazera. Napriek svojmu ťažkému životu a chudobe ktorá tu vládne na každom kroku, sú Kambodžania nesmierne priateľský, pohostinný a prívetivý národ, ktorý si ma svojou jedinečnosťou a prirodzenosťou úplne získal.